|
Agentúra, ktorá obvykle organizuje v podobnom termíne akciu Okolo Domaše - 8 tibeťanov, si vyhradila právo na ten názov, ale tento rok akciu vypustila. Mám rád ľudí čo si vedia zobrať osud do svojich rúk a nepotrebujú k životu niekoho kto by mu ho organizoval. Tohoročných 8 Tibeťanov na Domaši bolo odvolaných. Nie sú peniaze, čo je fakt, ktorý je pochopiteľný a akceptovateľný. Napriek tomu vznikla spontánna iniciatíva, že si to predsa môžeme obísť bez toho aby nám niekto rozdával tričká a vyhlasoval výsledky.
Takíto ľudia sa zišli v sobotu 17.7. na Domaši – Dobrej. Odhadol by som na dačo vyše 50 bikerov. Že som krpatého rastu, tak som asi všetkých nevidel, bo Ľubo čo ako by ho jedna mater mala (viď Sládkovičovu Marínu) ich odhadol viac. Nálada vynikajúca ani čo by poldecáky zdarma rozdávali. Gaston a Dežko mali problémy a tak účasť Trónu sa zúžila na dvoch
Ľubo a ja (z prava doľava). Bola akási
registrácia (skôr zber čísel mobilov, možno ak by sa niekto stratil?) aj úvodný prejav ale len aby sa nepovedalo a už sme
vyrazili. Podaktorí trpiaci stareckými problémami ako napr. ja už sme sa nevedeli dočkať, bo pekne vybavená terasa s reštauráciou síce podávala pivo ale záchody mala uzavreté veď lesov a Domaše je v okolí dosť. Trocha stúpania a klesania (veď taký je život) a sme v lese. Už aj kaluž sa sem tam objaví a tešíme sa na bahniská čo nás podľa našich skúseností očakávajú. Som rád, že sa o akcii nedozvedeli masochisti, pretože určite by sme sa dostali do novín ako nedávna paráda v Bratislave. Okrem pechorenia blatom a neblatom vypukla aj celkom slušná horúčava. Keď už som začal literárnym prirovnaním, tak tu by som spomenul Danteho Peklo. A to všetko včítane geniálnej skratky o ktorej ešte slovko stratím robíme dobrovoľne a dokonca nám spôsobuje potešenie. Úchylka ako vyšitá. Boli aj
svetlejšie chvíle. Poľany, Eva, Zátoky … Najviac som sa tešil na Zátoky. Došiel som tam s vypnutým hrudníkom a zatiahnutým bruchom, ale ten stav som hneď odvolal. Tento rok tam nebola. Nevadí aj tak by ma nechcela. |
V oblasti Nová Kelča existuje múdrejší postup než cez kopec po hlavnej ceste. Na internete písali, tak to musí byť pravda. Začalo to na Kryme. Narazili som tam na dvoch mladňákov zo Spiša (podľa ski&biku by to mali byť sanc0 a milver). Trocha sa chlapci zahanbili, že sú takí mäkkí a pridali sa. Cestou sme dospeli k názoru, že polostrov Kelča sa musí dať obísť niekde pozdĺž pobrežia. Mali sme pravdu. Dalo sa. Podľa Gastonovej stupnice bol to niekde okolo 3,8 keď 3 stupeň je nosenie bikov dole kopcom. Patrí sa doplniť, že Gaston v tejto súvislosti asi pred hodinou operatívne zaviedol štvrtý stupeň. (Viď aj poznámku na konci.) Takže prejsť sa dá a poznám zopár odporne nesympatických ľudí, ktorým by som to aj doporučil.
Prežili sme to to bez úrazov i keď ja som si zopakoval kotúľ vpred nad riadítkami. Aspoň viem, že som ho nezabudol. Nasledujú Turany. Pauza, pozorujeme bociana ako si klepe zobákom. Také rany – že ho huba nebolí. Ozajstní športovci preberajú občerstvenie
za jazdy. Nasleduje dlhšia etapa až za Valkov na Tíšavu. Pomaly už hlad začína lomcovať mojim majestátom. Parkujeme na nabitej verande a zvažujeme či sa nám podarí získať kúsok jedla ešte pred smrťou hladom. Podarilo sa a celkom sme si pochutnali. Ešte čo to na téma pitného režimu a vrháme sa do úseku plného zábavy.
Kľučkujeme medzi
bahniskami, ktoré sú podľa môjho názoru tento rok prejazdnejšie než minulý. Trocha sa prejavuje aj únava, takže rýhy neskáčem a ku koncu radšej tie hlbšie aj pretlačím. Ako vravieva jeden z mojich kamarátov, Pán Boh sa nekázal šaliť. Sme zase na Dobrej. Pekná akcia končí. Zase ako vždy človek narazí na
kopec fajn ľudí ľudí a užije si niečo iného než opakované jazdy v okruhu domova. Dobrá sa po roku aj vytiahla. Nech len nekritizujem ako na začiatku. Prostredie je kultivovanejšie. Dokonca i keď ľudí tu bolo dosť, aj všeobecne na Domaši, nebolo to preplnené. Takže už sa len tešiť na budúci rok.
Ešte malá poznámka záverom. Ako každý aj ja mám sklon vytvoriť dramatický príbeh a podporiť to vhodným výberom fotografií. Nebojte sa o rok prísť. Boli aj hladké pohodové odpočinkové úseky. Nie je to len o drine, potu a zodrených lakťoch. Je to fajn zážitok, na ktorý si človek rád spomenie. ... a ešte pár slov k stupňom obtiažnosti. Nepoznám nič strašnejšieho, než dôsledných ľudí. Osud mi takého doprial za webfušera. Práve som po milostnom akte v rámci ktorého ma upozornil, že 4. stupeň zaviedol už pre dvoma rokmi a požiadal o opravu, čo týmto činím. Súčasne by som teraz už bez irónie mu chcel vysloviť vďaku za jeho prácu na tomto projekte. Bez neho by to nevzniklo. Príbeh spísal Pišta, fotkami prispeli aj Bluebiker20 a Sanc0 |
){kind=link}
){kind=link}
){kind=link}
){kind=link}
){kind=link}
){kind=link}
){kind=link}
){kind=link}
){kind=link}
){kind=link}