Známy francúzsky vulkanológ Haroun Tazieff povedal po zostupe do jednej z najhlbších priepastí sveta, do 750 m hlbokej priepasti Saint-Martin krásnu vetu : „Pochopil som čím si speleológia udržiava svojich prívržencov. Pôsobí na nich najúčinnejším prostriedkom - príťažlivosťou neznáma.“
Priepasť Čertova diera leží v Juhoslovenskom krase, oblasť Horný vrch, neďaleko Zádielskej doliny. V roku 1961 bola dôkladnejšie preskúmaná pražskou speleologickou spoločnosťou do hĺbky 110 m. Jej existencia však nám, členom horolezeckého oddielu Slávia VŠT Košice, nedala spať. Pražáci totiž vyslovili názor, že priepasť môže mať pokračovanie do väčšej hĺbky.
Jedného pekného jesenného dňa v roku 1963 sme spolu s Gejzom po dlhšom hľadaní v lese na Hornom vrchu natrafili na ústie priepasti. Bolo už poobede, keď sa pred nami zjavil otvor asi 4x30 m. Bol to fascinujúci a spočiatku dosť desivý pohľad. Kolmé, až previsnuté steny obrastené zeleným machom sa strácali v tmavej hĺbke, odkiaľ lenivo vystupovala para ožiarená do červena neskorým poobedňajším slnkom. Tento obraz bol ozaj hodný názvu Čertova diera. Aj naše trocha prestrašené sebavedomie si uvedomilo, že máme do činenia s vážnym partnerom. To je „iné kafe“ ako horizontálne jaskynky, po ktorých sme doteraz chodili.
Na jar opäť dvaja s Gejzom stojíme pri Čertovej diere. Náš ciel je zoznámiť sa s touto dámou - zostúpiť pokiaľ sa dá a trochu si ju poobzerať. Spúšťame lano na zlaňovanie do hĺbky 35 m kde vidno sutinový kužeľ. Ideme na ľahko - iba baterka a pár prusikových smyčiek na spiatočný výstup po lane. Naše veci - ruksaky, fotoaparát, oblečenie, peniaze, doklady - to všetko sme nechali hore. Verili sme ,že ak sa sem vôbec niekto zatúla, bude to iba dobrý človek.
Po pár metroch stena ustupuje, nasleduje krásne, dlhé zlaňovanie vzduchom do príťažlivého neznáma. Sme na sutinovom kuželi a vychutnávame atmosféru priepasti. Pri našich nohách sa váľajú akési míny, pozostatok z vojny. Opatrne sa im vyhýbame a zostupujeme šikmou chodbou až k oknu, kde je pod nami ďalšia obrovská hlboká miestnosť. Jej hĺbku odhadujeme asi na 40 m. Vyzerá to na vážny spust. Lano už nemáme takže sa vraciame späť na sutinový kužeľ. Celý čas nám pritom pobyt v šikmej chodbe znepríjemňoval príšerný zápach zdochliny, ktorá ležala medzi skalami. Neskôr sme sa dozvedeli, že to dedinčania tam hodili chorého koňa.
Až teraz vlastne začala najnapínavejšia časť našej návštevy priepasti. Na povrch - teda späť do života - vedú dve tenké laná, po ktorých sa treba pomocou zadrhovacích, ináč nazývaných aj prusíkových uzlov, vyšplhať. Takéto šplhanie sme mali nacvičené, ale problém bol v tom, že tak veľkú výšku sme ešte nešplhali. Ako dlho nám to bude trvať ?
Nastupuje Gejza a s ním aj Murphy-prusíky nedržia! Občas podržia, občas skĺznu, čo je veľmi nebezpečné. Zrejme lano zvlhlo v spodnej časti priepasti kde bol vlhký vzduch. Nepomohlo ani uzol dôkladne previazať ani použiť inú smyčku. Gejza sa rozhodne k veľmi riskantnému kroku. Po jednej z bočných stien sa dalo vyliezť asi 7-8 m. Tam uviazal prusíky na suchšiu časť lana a pustil sa do stredu priepasti. Nepočítali sme však, že toto kyvadlo bude až tak dlhé. Poriadne ho to treslo o náprotivnú stenu. Bol to silný náraz chrbtom k stene. Našťastie zázrak sa konal - Gejza zostal celý a prusíky držali. Potom Už to išlo dobre a za hodinu bol hore. A keď je jeden hore už je lepšia nálada.
Takto teda vyzeral náš krst v priepasti. Cestou domov sme si povedali, že sme ale poriadne riskovali. Čo by som robil keby sa Gejza zranil a nevedel sa pohnúť? Nevedel by som sa k nemu dostať aby som mu pomohol, nemal som žiadne prusíky. Asi by tam zahynul, 7 m nado mnou. A ja tiež po určitej dobe, keby nikto neprišiel k otvoru priepasti. Totiž nikto vlastne nevedel kde sme. A čo keby nám niekto vytiahol lano -len tak, však sa zíde na priviazanie kravičky. Volanie o pomoc by aj tak nikto nepočul, aj keby bol pomerne blízko. Človek niekedy urobí hlúposť a keď má šťastie je vďačný duchovi hôr, že bol taký zhovievavý.
Od vtedy sme boli ešte viackrát dole v priepasti, ale vždy sme dodržiavali bezpečnostné predpisy, Niekto ostal na povrchu, obsluhoval telefón s podzemím a istiace laná. Bol to taký styčný dôstojník s pozemským životom. A my tam dole v útrobách zeme sme boli omnoho kľudnejší. V úzkej tektonickej trhline sme sa nakoniec dostali hlbšie až na úroveň -156 m. Tam to však už bolo veľmi nebezpečné kvôli voľným balvanom, ktoré nás mohli zavaliť. Úprimne povedané už sme mali strach.
Aj tie míny, ktoré nám tam pod nohami zavadzali, sme museli napokon odstrániť. Totiž naša kamarátka Eva z oddielu, ktorá sa odvážila zostúpiť do vstupnej šachty, aby nám pomáhala so zapisovaním údajov z teodolitu pri mapovaní, si sadla rovno na mínu. Po nejakom čase ten predmet, ktorý ju tlačil odhodila. Keby tá mína vybuchla, dnes by som mal inú, a určite nie tak dobrú obvodnú lekárku.
Dňa 18.11.1967. uverejnil denník SMENA tento krátky článok:
Priepasť Čertova diera v Zádielskej planine v časti Horný vrch postúpila v tabuľke najhlbších priepasti v Československu z doterajšieho ôsmeho na druhé miesto. 6-členná skupina horolezeckého a speleologického oddielu TJ Slávia VŠT Košice pod vedením Ing. Gejzu Timčáka zistila a overila jej hĺbku -156 m. Dosial bola zistená a uvádzala sa iba hĺbka 110 m.
Vlado Kováč, 14. 2. 2007.