Turistika v mojom ponímaní má rôzne varianty. Človek starne a užívanie si života dostáva nové nevídané možnosti. Napríklad taká gastroturistika. Niektoré ciele sa začínajú spájať i s lokálnym jedálnym lístkom. Napríklad Viničky – Zlatá putňa a rybacie škvarky. Lodenica a pizza. Bodórét (žiaľ už len história) a dereje. Spaten a slivkové Unicum. Asi by sa našli aj ďalšie ale tentoraz Timár – Halsütöde (opekárňa rýb) a smažený sumec.

Možností prístupu je viac. Kolmo dole do Bodrogkeresztúru a cez Tokaj – to sme kedysi zamlada takto jazdili so Zolim. Od Sárospataku po hrádzi Bodrogu a kompou cez Tisu sa to dosť natiahne. Vlakom až do Bodrogkeresztúru tam je nepríjemné skoro dvojhodinové čakanie na prestup v Sátoraljaujhely. Za monarchie to bolo spojené zo Slovenským Novým Mestom. Prvá ČSR mala s Maďarskom trocha narušené vzťahy a 40 rokov proletárskeho internacionalizmu to nestihli napraviť. Koľajnice sú, dokonca vyzerajú neporušene (asi za Horthyho sa používali). Takže volíme “skratku” kolmo na juh zo Sárospataku na Kenézlő.

Na štarte je nás päť. Marika, Megi, Miro, Bikky a na druhej strane objektívu ja. Bez mimoriadnych udalostí absolvujeme prvú etapu. Košice – Slovenské Nové Mesto vlakom a potom už bajkami do Huszár panzió v Sárospataku. Je čas na doplnenie tekutín. Pokračujeme na kompu Kenézlo – Balsa. Kyvadlová doprava funguje perfektne, prichádzame tesne pred odjazdom.

Pokračujeme pohodlnými cyklochodníkami separovanými od dopravy do Szabolcsa. Tu odbočujem obzrieť si unikátny pozemný hrad – umelo nanosené valy z obdobia príchodu Maďarov. Timár je už v susedstve. Cestou sme si rezervovali stôl ale bez problémov nás nechajú premiestniť sa dole k vode na plávajúcu plošinu na Tise. V ponuke je jeseter, sumec, kapor a pleskáč. Nebudeme sa trepať tak ďaleko kvôli kaprovi či pleskáčovi a z ekonomických dôvodov volíme sumca.

Velikánska porcia čerstvo smaženého sumca nás núti k nezdravému objedaniu sa ale nedá sa odolať. Tento odstavec je krátky bo okrem obžerstva sa nič iného nedeje.

Nasleduje stále po cyklochodníkoch Rakamaz a Tokaj. Cestou dokonca cyklochodník križuje železnicu s ozajstnými rampami. Tokaj má centrum v generálnej rekonštrukcii takže prefrčíme bez zastávky. Nepatrí sa v texte príliš často opakovať tie isté slová ale cyklochodník Tokaj – Bodrogkeresztúr vyzerá ako zo sna milovníkov cyklodialnic. Prichádzame do Bodrogkeresztúru. Prekvapuje množstvo židovskej symboliky. Neskôr pátram a zisťujem, že je sté výročie úmrtia svetoznámeho zázračného rabína Šáleja. Prišlo vraj tisíce židov z Izraela, Ameriky a ďalších štátov.

Tesne pred stanicou tu máme ešte jednu pamätihodnosť – príjemná útulná krčmička so slušným výberom pív a tu končíme túru. Ďalej už len vlakom do Sátoraljaújhelyu. Bajkom do Slovenského Nového Mesta – okruh okolo Milana a na vlak.

Príbeh spísal Pišta.