Ba nač bych osudu snad svému lál, že zahrával si mnou jako s míčem, že hned mne hladil, hned mne šlehal bičem, že se mnou ledacos už udělal od skromné otázky až hrdé ku odvetě, že padl jsem a vstal zas nastokrát - já ledačím už byl v tom božím světě a čím jsem byl, tím jsem byl rád. (Jan Neruda)

Pospať si ráno do deviatej, dať si dobré raňajočky, uvariť kafíčko, sadnúť do kresla a pozorovať besnenie živlov za oknom – isto to má svoj pôvab ale ak si to chce človek naozaj užiť potrebuje čosi kontrastného k porovnaniu. No a na to Pán Boh za pomoci zopár nadšencov z ktorých poznám len Mustanga a Star bike stvoril Čergovskú stopu.

Minulý rok som sa nechal prvý krát nachytať aj som zasponzoroval ale na posledný okamžik som to zbabelo vzdal. Katastrofická predpoveď – teplota -15oC, silný vietor ma odhovorila. Takže tento rok som už musel bo ktovie či o rok ešte budem môcť.

Ranný skorý budík, poloprázdny vlak kam sa postupne pridávajú ďalší a sme v Raslaviciach. Skoro bezvetrie, viac než čerstvo a zľadovatelá cesta. V kultúrnom dome je už rušno a prekvapujúco husto. Až organizátori vydajú výsledky tak to bude presnejšie ale odhadujem okolo 50 bikerov. Takže zjednodušene účasť Boris (normálne vyzerá menej dôležito), ja (na tomto snímku už po čiastočnej demolácii) a mnoho ďalších. Na štarte trocha husto, ale ja mám čas. Idem si to „užiť“ a nie pretekať.

Prvý úsek po Hertník je prekvapujúco bezpečný – skoro žiadne autá, takže si môžeme voliť stopu i keď je to zbytočné. Po celej šírke cesty je ľad rovnako hrboľatý ale dá sa. So slzou v oku spomínam na leto roku 2011 keď sme si tu vo Fričkovciach dali pivko na terase a nebalansovali na snehu a ľade.

V Hertníku odbočujeme doľava. Niečo za niečo – už netreba strihať ušami či ne ide auto ale začína stúpanie. Sneh hustne a chvíľami je problém udržať smer. Mladí sú preč – ak máš dobrý záber a rýchlosť tak sa toho dá zvládnuť viac. Ale nie som sám kto čím ďalej tým viac tlačí. Prestávajú ma predbiehať. Samozrejme nie preto, že by som zrýchlil ale asi sú už všetci predo mnou.

Každá sranda raz končí a som v cieli. Priestor okolo chaty je zaplnený bikami a vnútro tiež. Ani sa necítim extrémne unavený i keď nerád chodím a teraz naviac išlo skôr o brodenie. Nasleduje občerstvenie a vyhlasovanie výsledkov. Tour de France to nie je. Napriek tomu, že som tretí žiadne hostesky, žiadne pusinkovanie. Pravda som tretí, pretože pravdepodobne sa z okolitých geriatrií podarilo ujsť iba trom chovancom.

Mal by som sa tešiť na zjazd ale tá kaša sa chová rovnako v oboch smeroch. Striedame krivolaký zjazd (ako ten z toho vtipu čo hulákal na tých čo išli naproti, že neuhýbajte, možno aj tade pôjdem) teda striedame krivolaký zjazd s občasnými zoskokmi či pádmi alebo tlačením. Samozrejme jazdci kategórie elita to zvládajú aj dole kopcom – o to impozantnejšie sú ich pády. Do vysokého mäkkého snehu po okrajoch to našťastie nie je života nebezpečné.

Začína ma tlačiť čas. Vlak z Hertníka odchádza 16:11 a dostávam kŕče do nohy. Teraz už nemôžem nasadať ani tam kde sa dá. Ráno sme sa s Milos21om dohodli, že sa vraciame spolu tým vlakom. Pred chvíľkou ma dobehol a posielam ho dopredu aby sme tu nezostali obaja – on musí chytať prípoj v Kysaku. Napchávam sa Penco soľou a tak za 10-15 minút zaberá a môžem nasadať. Som na začiatku Hertníka je 15:45 a začína až teraz ozajstný závod. Ešte pred križovatkou hádžem prvú tlamu. Na križovatke ani nohy – okuliare zarosené, GPS zasypaný snehom, ktorý začína čím ďalej tým viac hustnúť. Odbočujem skôr intuitívne – ak dobre mám šancu ak nie tak tu kdesi budem čakať dve hodiny na ďalší vlak. Bočný vietor ženie sneh tak, že nie vždy viem či som uprostred alebo na kraji cesty. Trocha je už aj šero tak pre istotu zapínam blikačku. Na šťastie až na jedného veľmi ohľaduplného vodiča žiadne auto.

Najhoršie je, že strácam istotu či idem dobre, bo stále nevidím budovy, čo majú byť v okolí stanice. Konečne ich vidím. Možno od potešenia strácam sústredenie a ako v Krylovej pesničke zase ryjem držkou zemi. Je 16:04 a prichádzam na stanicu – vlak ako vždy v takých situáciach nemešká. Je tu presne na 16:11. Až teraz som zvíťazil nad Čergovskou stopou.

Čo dodať záverom. Parádna akcia. Záťaž, napätie, trocha adrenalínu a množstvo ľudí tej istej krvnej skupiny. Chcel by som zložiť poklonu a uznanie organizátorom - viem len o Mustangovi a STAR Biku Prešov ale iste ich tam bolo viac, niektorých som videl a určite mnohých ani nie. Vďaka za odvedenú prácu a peknú akciu. Ďalej by som rád poďakoval tým od ktorých som si požičal zopár zverejnených fotiek na doplnenie svojich - sú to členovia fóra MTBiker.sk Mustang, JozoS a c.enter.

Pre úplnosť by som ešte upozornil na peknú reportáž Rada Tilandyho.

Príbeh spísal Pišta.

PS Asi môže v čiteteĺovi vzniknúť dojem, že v príbehu mu natískam skrytú reklamu na Star bike či Penco soľ. Nie je objednaná ani platená. Ale o to viac zaslúžená.