Napriek nepriazni počasia sme dobyli najvyšší vrchol Maďarska. Tak nás to nadchlo, že už plánujeme ďalšie krajiny. Zvažujeme napríkad Holandsko.

Osud a povinnosti nás zaviali do tých končín a tak sme pribalili biky a dostatok optimizmu. Vzhľadom k predpovedi počasia sme museli siahnuť až na dno zásob optimizmu. Obedujeme na diaľnici v hustom drobnom daždi (presnejšie v príjemnej reštaurácii a ten dážď sledujeme oknom). Vychádzame na parkovisko a dážď rovnako drobný ale už menej hustý. Rozhodujeme sa pokúsiť dosiahnuť vrchol.

Na parkovisku v Mátraháza momentálne neprší a podriaďujeme sa zásade, že do dažďa neštartujeme ale vracať sa v daždi sa môže, dokonca musí. Zaťahujeme do kúta a zahajujeme striptease – zdá sa že bez obecenstva, pretože mi nikto nestrká peniaze do cyklogatiek a keď som už v gala tak ani potlesk nepočuť.

Krátke pokecanie so stánkarom, káva na zohriatie a štartujeme. Chystáme sa na krátky poobedňajší okruh čo som našiel na bikemap.net Začíname klesaním na juh po peknom singli. Otáčame sa na východ križujeme prístupovú cestu a nastupujeme na širokú, žiaľ pomerne čerstvo upravenú cestu, takže užívame si roletu po hrubých pneumatikách a vydrolené kamene po radlici. Až sa to vyjazdí tak to bude parádny zážitok. Občas sa otvárajú pohľady odhadujeme, že až niekam do Rumunska, nuž ale vidíme výsledný produkt metamorfózy potravín i keď 100%-ná oblačnosť je pomerne vysoká ale dohľadnosť o to nižšia.

Obklopuje nás veľmi pekný les a občas impozantné lávové polia. Križujeme kolobežkovú zjazdovku. Prichádzame na východný okraj okruhu a otáčame sa na severozápad. Neustále stúpame ale nie extrémne. Takže pohoda. Cesta sa rozvetvuje a medzi jej vetvami ide rovno hore strmý pekný technický singel – čo by platilo ak by sme šli opačným smerom. Takto nám nezostáva než sa posunúť v rebríčku Gastonovej stupnice na druhý stupeň. Tlačíme ako besní. Kontrola podľa záznamu GPS hovorí o necelých 500 metroch a 95 metroch výšky. Celkom slušný mrakodrap.

Prichádzame na koniec zabudnutej lesnej cesty, ktorá nás viac menej traverzom privádza k hustnejúcim príznakom civilizácie. Stopy ťažby sú vystriedané občasnou skládkou dreva, neskôr hradbou dreva až asfaltkou. Tá nás krátkym možno 1,5 km výšvihom privádza na vrchol. Je tu vysielacia veža, koniec lanovky, zopár hotelov, reštaurácií, stánkov a my. Počasie robí svoje. Na celom okruhu sme stretli päticu maďarských (zisťujeme podľa ich typického heló) bikerov v protismere a dve tri dvojice peších turistov.

Pácháme vrcholové foto, navliekame čo máme (opäť začína mrholiť) a už len rýchle dokončenie okruhu zjazdom po príjazdovej asfaltke. Naložíme a ideme si dať ešte čajík na ohrev – ja nešofér s posilňovačom účinku. Pohľad z okna ukazuje, že bohovia hôr hrali na našej strane – až teraz sa rozpršalo úplne.

Príbeh spísal Pišta.