Na vine bol určite Karol May. Ako mladí chlapci sme hltali jeho romány o indiánoch, prériách a Skalistých horách. Vedeli sme, že sú vymyslené, ale boli o čistote ducha, o vzťahu k horám a lesom. Našimi Skalistými horami bol vtedy iba Slovenský raj a mäso z byvola sme nahradili konzervou - bravčové vo vlastnej šťave.
Tak asi som začínal získavať vzťah k prírode a cestovateľskú vášeň, ktoré neskôr ešte rozvinuli Seton,Elstner, Hanzelka, Zigmund a iní. V svojich cestopisoch ma vodili po zabudnutých a neznámych končinách sveta, kde všetko bolo úžasné a iné ako u nás.
Aj keď som pochodil po horstvách v Európe, stále som túžil, tak ako slávni cestovatelia, na vlastnej koži zažiť cestovanie po exotických krajinách, vidieť tamojších ľudí a prírodu. A údajne, keď niekto veľmi chce, tak sa mu to aj splní. Dostal som šancu, ktorá je iba raz v živote -zobrať nákladné auto Pragu V3S a ísť s ňou cez polovicu Afriky až na rovník, kde ležia dva prekrásne,vyše 5000 m vysoké kopce s večným snehom na vrcholkoch - Kilimandžáro a Mt.Kenya. Písal sa vtedy r.1980.Dostal som sa do krajiny mojich snov, videl som prekrásnu Saharu, horúce buše aj tropické pralesy. Stretol som hrdých Tuarégov, vysokých hnedých Núbijcov, Masajov aj kočovné berberské kmene. Dohovárali sme sa ako sa dalo, obchodovali sme spolu a bol som dokonca aj v ich príbytkoch. Dodnes mám na to krásne spomienky.
Avšak na jedno stretnutie mi ostala zvlášť silná spomienka. Z líbyjského Tripolisu, kde sme sa vylodili, sme namierili na juh. Po líbyjskú hranicu nás odprevádzali dvaja pridelení policajti. Rozlúčili sa s nami na colnici v Jebel Uweinat. Prešli sme do Sudanu a mali sa hlásiť na najbližšej colnici a tou bola policajná stanica v mestečku El Fasher, vzdialeného asi 1000 km južne. To by nebolo nič zlé, ale k nemu neviedla cesta, iba čistý, krásny saharský mäkký piesok až po obzor. Žiadna cesta, žiadna stopa. Tu už vážne vstúpil do hry náš špeciálný navigátor - nie prístroj, ale špeciálne vyškolený kamarát Gaston a jeho pomocník Wilo. Oni robili to, čo dnes robí GPS -pomocou sextantu a hviezd zistili našu presnú polohu a určili azimut k El Fasheru na ďalší deň- len im to trvalo asi hodinu. Bolo to ako na mori a my sme plávali ako loďka 4 dni. Obchádzali sme hlboké piesky a terénne vlny stále sa držiac azimutu. Z jednotvárnosti nás zobudilo až zlomené vahadlo ventilu na motore. To je nevšedná porucha aj doma u nás. Mohol to byť koniec cesty a možno aj náš. Nepojazdné vozidlo bez telefónu alebo vysielačky, zásoby vody na 2 - 3 dni. Komu by sme oznámili čo sa stalo a kde sme? Iba slnko chodilo okolo nás. A nikto ani netušil, kde sme.
Našťastie náhradný diel bol, a tak už druhý deň okolo obeda sme asi 150 km pred El Fasherom. Ráz krajiny sa začal meniť- piesku je menej, sem-tam rastie trs bodliaku v kamenistej púšti. Stále ideme podľa azimutu, keď vľavo v diaľke sme zbadali malé stádo tiav a pastiera, ktorý na nás zďaleka mával a bežal k nám. Je nepísaným zákonom púšte poskytnúť pomoc- vodu a cigarety. Bol to chudý berberský pastier, s vďakou prijal ponúkané veci a veselo sa rozhovoril.
My tiež, aj keď sme sa vôbec nerozumeli. Po chvíli jedného z nás napadlo - zrejme aby reč nestála – opýtať sa na cestu k nášmu cieľu: El Fasher? a ukázal rukou v súlade s naším azimutom. Na naše prekvapenie pastier rázne ukázal rukou o 30-40 stupňov vľavo a zdôraznil, že tadiaľ. Vzápätí sme nahodili zhovievavý úsmev ,asi v tom zmysle - čo ty pastierik v tých otrhaných handrách môžeš vedieť? Však my máme mapy a prístroje. So strojeným úsmevom sme znova ukázali náš smer s dôrazom, že El Fasher je tadiaľto. Pastier naznačil dôrazne nie a trval na svojom smere ako ukázal. Chvíľu bolo ticho ,slnko kolmo nad hlavou - tieň nulový .Kam len oko dohliadlo rovina ako stôl .Nebol bod, o ktorý by sa mohlo oko oprieť - ani na zemi, ani na oblohe. Odkiaľ pastier vedel, že máme ísť viac doľava? Cítil, že mu neveríme, tak to jednoducho vysvetlil: Ukázal pravou rukou našim smerom a súhlasil, že El Fasher je tam.Ale päsťou ľavej ruky naznačil kopec ,za ktorým leží mestečko - a tento kopec treba obísť zľava.
Bolo to názorné, ale akosi sa nám nechcelo veriť. My s ďalekohľadom nevidíme kopec a on ako to vie? Išli sme ešte asi 4 hod naším smerom ,keď sa terén začal dvíhať do rozložitého, mohutného kopca, ktorý bolo treba obísť zľava, presne tak ako nám povedal pastier. Asi po 4. hod sme sa dostali do El Fasheru. Vrelé privítanie miestnymi obyvateľmi a naša cesta v ten deň končí na polícii, kde sa hlásime.
Aj dnes, po 26 rokoch, pri spomienke na tento zážitok ,neviem pochopiť, ako sa vedel náš pastier v tej monotónnej krajine orientovať. Asi mal v sebe čosi čo majú šamani alebo sťahovaví vtáci. My mámena to mapy, kompasy, GPS a podobné „verkcajgy“.
Odvtedy sa mi nepáči, keď niekto v svojich cestopisoch hovorí o domorodcoch ako o primitívnych obyvateľoch. Je to také dehonestujúce. Slovo primitívny síce značí jednoduchý, nevzdelaný. Ale takíto domorodci sú vlastne vzdelaní školou života. Vedia sa orientovať v krajine, nájsť vodu vo vyprahnutej púšti, nájsť potravu v pralese, jednoducho vedia žiť tam,kde my, civilizovaní ľudia, by sme sotva prežili pár dní.
To by nastali problémy, keby nám zavreli hypermarkety!