Pred pár dňami sme s Gastonom pozerali na článok o našej túre hlavným hrebeňom V.Tatier a on sa ma opýtal – to o Peťovi nie je nejaká spomienka na našej stránke ? Nie je a mrzí ma to, vtedy pred troma rokmi som aj chcel niečo napísať, ale som si myslel, však tí dnešní ho ani nepoznajú. Teraz sú tomu 3 roky čo v autobuse na Bankov dostal infarkt a na urgentnom prijme v nemocnici sa už neprebral.

S Peťom som sa zoznámil na začiatočníckom horolezeckom kurze na Jánošíkovej bašti v roku 1960. Viedol ho vtedy Jano Krajňák, cvičitelia boli hlavne Micu Varga, Laci Andrássi, Stanko Sura, Režő Kuska, ale aj iní. Hlavný dozor mal Kubín - Róbert báči. Viedli sme si vtedy dobre a tak ešte aj po rokoch mnohí z nás pri tejto záľube vydržali. Kulifaj, Slimák, Gejza Haak (Horská služba VT), Laco Chudík (ešte stále je nosičom na Zamkovského chate), Ďufi, Gabi Andrássi a snáď aj ja to potvrdzujeme.

Peťo so Slimákom vytvorili nerozlučnú dvojicu. Za tie roky vyliezli v Tatrách vyše 400 výstupov, značnú časť veľmi ťažkých. Aj v Zádieli majú nejaké prvovýstupy. Liezť s Peťom bolo vždy také ukľudňujúce. Mal vzácnu vlastnosť – vedel spojiť odvahu s opatrnosťou a tak túra bola väčšinou pohodová, aj keď fyzicky vyčerpávajúca. Škoda, že s ním mám tak málo túr.

Pracoval ako automechanik v Pozemných stavbách, v nákladných autách sa vyznal ako málo kto. Bol veľmi precízny a zodpovedný, kolegovia si ho vážili, chodili aj po radu k nemu, keď im to nešlo. Len keď chytil nervy, hlavne keď mu nedarilo, nadával na celú dielňu a skončilo to nadávkami na komunistov - oni mohli za všetko. Ešte aj keď bol v penzii, občas ho zavolali do práce kvôli problému, bol macher. Veľa nám pomohol pri príprave áut na naše expedície do Afriky. Nezabudnem, keď mi dal dve ventilové vahadlá na motor V3S-ky s milým záhoráckym nárečím - to sa zvykne lámať, zoberte to. A veru stalo sa tak, tým nám možno aj zachránil život uprostred Sahary.

Keď už jeseň života sa hlásila o slovo, Peťo prepol na turistické prechádzky. Veľmi si obľúbil oblasť Jahodnej a Bankova. Chodil na huby, zbieral bylinky a pritom aj nabehal hodne kilometrov. A na Bankove pravidelne končil v bistre u Ďuriho Tótha. Tamojší štamgasti a záhradkári ho dobre poznali, s mnohými „kus pokecal”, aj pivko zaplatil. Mali ho radi. Raz som ho hľadal, bol som sám u Ďuriho a pýtal som sa na neho podľa mena. Nikto také meno nepoznal, až sa jeden spýtal – to je ten čo stále chodí s ruksakom? Áno - my ho voláme Turista. On totiž v poslednej dobe, keď už ho bolelo koleno, chodil najprv na nákup do Lidla a s nákupom prišiel na pivko na Bankov, niekedy aj peši od Baránka.

To boli krásne časy a tie sa už nevrátia, žiaľ ani Peťo - odpočíva v hrobe pri rodičoch v Modre. Ostáva len spomienka.

Príbeh spísal na tretie výročie smrti, 23.4.2021. Vlado