V júli 2004 sme sa dali partia košických turistov do kopy a zorganizovali autobusový zájazd do Slovinska s cieľom vystúpiť na niektoré vrcholy Julských Álp. Po dosť daždivom začatí leta sme utrafili nádherný slnečný týždeň, ktorý sme sa snažili plne využiť.

Julské Alpy sú známe nie len svojou výnimočnou krásou, no čo viac, všetky významnejšie vrcholy sú prístupné vysokohorským turistom po dobre značených chodníkoch, čo už nemožno povedať o vrcholoch našich milovaných Tatier, aj keď sa nachádzajú v nižších výškových polohách. To, že sa mi podarilo vystúpiť na 4 slovinské vrcholy – Triglav, Kanin, Prisojnik a Mangart je pre mňa istým zadosťučinením, že som ešte nemala príležitosť zdolať náš najvyšší tatranský vrchol, Gerlach.

Stihnúť v krátkom čase čo najviac, bolo kondične dosť náročné. No iné nám neostávalo, len sa zaprieť a liezť.

Zvolili sme ho ako prvý. Skoro ráno, ešte za tmy, plný elánu a očakávaní, sme vyrazili po kamenistom serpentinovite sa vinúcom chodníku, ktorý nemal konca, až napokon asi po 4 hod. sme sa konečne vyštverali do sedla Dolič (2152 m) na Tržašku chatu. To bolo snáď najväčšie prevýšenie z celej trasy. Po nabratí síl a dychu to pokračovalo už takmer pohodovým chodníkom k výraznej skalnej Triglavskej štrbine odkiaľ začal cez 700 m strmý výstup, istený reťazami, až na samotný vrchol. Okolo 12-tej hod. sme boli na vrchole. Počasie bolo nádherné, odmenou bol úžasný výhľad na štíty majestátnych hôr. Po vstrebaní prvých dojmov, sme sa dali na nie veľmi príjemný zostup cez Malý Triglav (2752 m), pokračujúc na Dom na Kredarici (2515 m), cez chatu Planika (2408 m) späť na chatu na Doliči. Tlačení časom, aby sme ešte za vidna zišli dole do údolia, sme už značne vyčerpaní ešte asi 4 hod. prudko klesali dole. So silami som bola na doraz, kráčala som už len zo zotrvačnosti s pomyslením, že ráno sa už vôbec na nohy nepostavím. Bolo mi to ale úplne fuk, mala som za sebou predsa naj vyšší vrchol.

Táto 15 hodinová túra s prevýšením 2500m merala 30 km. Bežne sa táto trasa rozdelí na dva dni a prespáva sa na niektorej z tých horských chát. My sme však boli viazaní našim harmonogramom.

Veľmi rozumne sa naši vodcovia na nasledujúci deň rozhodli pre výstup na Kanin. Aby sme si ušetrili takmer 2200m prevýšenia, vyviezli sme sa z lyžiarskeho strediska Bovec kabínkovou lanovkou, odkiaľ už na vrchol bolo potrebné zdolať len nejakých 400 výškových metrov.

Skupina Kaninu sa rozkladá na obidvoch stranách slovinsko-talianskej hranici. Stred masívu tvorí pustá, nehostinná náhorná plošina, z časti bola pokrytá snehom. Na talianskej strane bolo vidieť z hrebeňa Kaninský ľadovec.

Autobus nás vyviezol do sedla Vršič (1611m), tu rozdelení do dvoch výkonnostne rozdielnych skupín sme sa rozišli dvomi smermi, aby sme sa na vrchole opäť všetci zišli.

Nebolo mi všetko jedno, keď sme ráno došli k východziemu bodu a na tabuli sme si prečítali, že je potrebné zdolať najprv 12 km dlhú najvyššie položenú cestu, ktorá v 22 serpentínach cez 5 tunelov vedie až do výšky 2100 m. Opäť k nám bol Pán Boh milostivý a uľahčil nám prekonať aj túto nástrahu. Vďaka početnej návštevnosti turistov, ktorí sa vyvážajú na trasy autami, nebolo vôbec problémom stopnúť si akúkoľvek svetovú značku a s vďakou sa vyviesť po tejto horskej ceste až do sedla 2100 m pod masív Mangartu. S obrovskou časovou rezervou sme pohodlne kto náročnejšou, kto pohodlnejšou cestou v priebehu dvoch hodín vyšli na vrchol. Na 360°C panoráme Julských Álp sme hľadali vrcholy, ktoré sme v predošlých dňoch pokorili. Únava a napätie, nahromadené počas tých pár hektických dní zo mňa opadli a ja som len tak v tichosti sedela a nemo hľadela na všetku tú nádheru okolo.