Poobede, asi o druhej hodine, som zbadal hore na svahu „Generálky“ postavu na bežkách. Zakričal „Voľná!“ a na tých bežkách sa spustil kolmo dolu - šusom, žiadne pluhovanie alebo brzdenie a zastal až dole, pri chate. Také niečo som ešte v živote nevidel. Keď ten chlap preletel popri mne, bol vzpriamený, s roztiahnutými rukami a vetrovka sa mu tak trepotala, že sa snáď z nej trhali aj vlákna. Myslím, že ani na zjazdovkách by si to hocikto netrúfol urobiť.

Tým kamikadzem bol Micu, Berciho brat, ktorého som už poznal z oddielovej schôdze. Ani som netušil, že je takým lyžiarom. Keď sme sa o chvíľu stretli dole pri chate, spýtal sa ma: „Nejdeš domov, zoberieme ťa“. Súhlasil som, pre mňa, ako nováčika, to bola veľká česť.

Neznámy, Micovi podobný muž ma zavolal k autu, ktoré stálo zaparkované pri ceste. Bol to obojživelník – terénne auto KDF, ktoré bolo schopné aj plávať ako čln. Také som v Košiciach ešte nevidel. Nemalo ani dvere, ani okná, iba plátennú strechu. Tým neznámym mužom bol Berci, Micov brat. Odhrnul strechu dozadu a povedal nastúp, čo vlastne znamenalo preskoč, lebo okraj člna bol dosť vysoko. Zatiahol strechu, nasadili sme si hrubé čiapky a rukavice a hneď mi bolo jasné, že kúrenie v tomto aute nepatrí k jeho výbave, však to nemalo žiadne okná okrem čelného. Po zaradení predného náhonu sme až skoro bezohľadne vykľučkovali z niekoľkostometrového radu polozapadnutých aut, ktoré lemovali cestu k chate. Nášmu autu hlboký sneh na ceste nerobil žiadne problémy. Dole, pri Veterine, Berci zastal, zhrnul strechu a povedal „Vystúp!“, čiže vyskoč!

Tak také bolo moje prvé, nezabudnuteľné zoznámenie s Bercim a s jazdou v jeho legendárnom KDF

To som vtedy ešte netušil, že o 14 rokov s Bercim už budeme držať volant auta spolu, síce už nie toho legendárneho, a že najazdíme tisíce kilometrov po cestách, aj necestách. A s Bercim sa jazdilo vynikajúco. Bol jedným z mála šoférov, pri ktorom som ako spolujazdec vedel kľudne spať, čo bolo hlavne o úžasnej dôvere v jeho opatrnosť a predvídavosť.