Spomienka na Berciho
Ing. Bartolomej Varga, 1.10.1933 - 14.9.2004.

Keď v teple domova sedím pri dobrej kávičke alebo poháriku vínka, občas si prezerám staré fotky alebo premietame diáky. V spomienkach sa vtedy vraciam k tým časom, ktoré sa už viac nikdy nevrátia a tie časy ako keby som znova prežíval.
Najčastejšie sa v nich vynára známa postava - Berci Varga. Nie je to náhoda. Bol to on, okolo ktorého sa vlastne točil celý život horolezeckého oddielu, túry, zájazdy, expedície ale aj zháňanie dotácii, organizovanie, administratíva.
Berci dnes už s nami nie je, sú to už tri roky čo odišiel na túru poslednú – cintorín Rozália, 14. septembra 2004. Bola to pre nás vtedy krutá správa, až neuveriteľná. Pri pohľade na ten kopec fotiek, na desiatky rokov trvajúce priateľstvo a spoločné záujmy, sa nevdojak pýtame – ozaj, to už viac nenaštartujeme Aviu, nepôjdeme na chatu do Zádielu? Nie, žiaľ, život je už taký, musíme sa s tým zmieriť.


S horolezectvom začínal v roku 1951, keď ako študenti gymnázia so spolužiakom Jožom Psotkom brigádovali cez prázdniny na tatranských chatách. Vtedy začali robiť prvé horolezecké kroky, neskôr pekné romantické výstupy a aj prvovýstupy. Svoje spoločné lezecké nadšenie korunovali prvým slovenským prelezením legendárnej cesty v západnej stene Lomnického štítu – Hokejky - v roku 1953.

Neskôr po vážnej chorobe už prestal s aktívnou činnosťou. Ale srdce ho ťahalo medzi horolezcov. Tak organizoval a všemožne pomáhal v horolezeckom oddiele Slávia VŠT Košice, ktorý vlastne pomáhal zakladať.

Veľkou príležitosťou realizovať sa bola stavba oddielovej chaty v Zádielskej doline. Postupne prevzal vedenie stavby a neskôr, keď už chata bola hotová, tak sa o ňu vzorne staral celých 35 rokov.

Druhou veľkou láskou bolo nákladná skriňová AVIA - auto, ktoré podstatne rozšírilo náš akčný rádius. Neustále a rád organizoval kratšie aj dlhšie zájazdy nie len po Slovensku ale aj po okolitých štátoch.

S narastaním cestovateľských skúsenosti rástla aj túžba po vzdialených cestách v exotických krajinách. Tak sme sa dostali až do hôr Afriky a to dokonca až tri krát po sebe. Stále sme obdivovali a aj dnes ešte s úctou spomíname na jeho predvídavosť, s akou riešil niektoré zložité situácie, hlavne tam, ďaleko od domova.

Stihol pri tom všetkom ešte aj riadiť oddiel, bol desať rokov jeho predsedom a tiež predsedom mestského horolezeckého zväzu. Za svoju ozaj neúnavnú a na čas náročnú prácu bol veľakrát ocenený telovýchovným aj horolezeckým zväzom, z ocenení je snáď najvzácnejší Zlatý odznak JAMESU.

Berci prežil krásny život plný horolezeckých a cestovateľských zážitkov. Ostane trvalo zapísaný v našich spomienkach, sú to spomienky krásne a je ich veľa. A v nich si ho uchováme tak, ako sme ho najčastejšie videli – so zádumčivým výrazom tváre za volantom Avie.

Košice, 20. 11. 2007, Vlado Kováč
(Vlado skrátil a upravil svoj článok, ktorý k Berciho 70-ke
uverejnil JAMESÁK 5/2004, str.19)