Už roky sa snažím každý rok si vychutnať túto cestu. Samozrejme covid vytvoril patričnú pauzu. Tentoraz sa o ňu pokúsili cestári. Na webe sa objavil oznam o uzávere cesty Krásnohorské Podhradie – Úhornianske sedlo od 2.5. až niekam do jesene. Panika! Jediné čo živí moju nádej je že na Slovensku ak sa napíše, že od 2.5.2022 tak to nemôže znamenať, že naozaj od toho dňa. Volám Vila - chalupára zo Smolníka. Nevie nič o tom ale za chvíľku mi odpovedá, že autá ešte jazdia. Potvrdzuje mi to aj Zuzka pôvodom zo Smolníka. Pre istotu pripravím niekoľko náhradných nápadov čo robiť ak sme už v Rožňave a na lep mi skočia (zľava doprava) Linus, ja, Julo, Boris, Megi a Miro. Julo navrhuje iný variant prechodu zo železničnej zastávky Rožňava do Krásnohorského Podhradia. Poslúchneme a som potešený vyhneme sa nepríjemnej ceste do Rožňavy aj prechodu mestom.

V úvode sa trocha rozpadneme na skupinky ale spája nás spoločná vášeň – smäd. Podľa najlepšieho vedomia a svedomia v tento čas len obchodík čo je súčasťou penzionu Contesa. Dostávame povolenie presunúť lavičku z terasy na slnko a vychutnávame perlivý mok. Samozrejme návrat lavičky na miesto a fľašiek čo nám zapožičali bez zálohy (sú chvíle keď sa hanbím za svoj dôveryhodný vzhľad) a štartujeme.

BIG NEWS! Na konci Podhradia ožila Pizzeria pod hradom. Vraj niekedy od marca. Na moju výzvu, že treba podporiť sa pridávajú Megi a Linus. Pochválili pozisťovali detaily a trocha aj útratou podporili. Nasleduje tak trocha nudný úsek hodina, 28 minút a 21 sekúnd (podľa údajov gpx) sedíš, kukáš okolo seba na  občasný výhľad, krútiš nohami a krajina sa v stúpaní pomaly posúva za teba. Až si zrazu v sedle.

Časť výpravy odbočuje doprava k novopostavenej útulni potom ešte doľava k pútnemu miestu kaplnke Panny Márie. Časť volí priamu cestu  nádherným zjazdom okolo miesta tragickej nehody autobusu pred rokmi, prechádzame Úhornou a za chvíľu sa usádzame u Vodnára. Prebúdza sa už aj hlad a tu je k dispozícii kaďečo a tak pirohy, strapačky s kapustou aj bryndzou a na vrchole pyramídy pečené pstruhy. Až sa nám nechce dvíhať k odchodu.

Pôvodne sem plánovali luculovať až u Zlatého orla v Helcmanovciach ale čo robiť už je šanca Zlatých orlov preč. Posúvame sa ďalej – ešte vo Smolníku sme na dohľad a zase sa rozpadávame. Dačo asfaltom, dačo cyklochodníkom zo Smolníckej huty dačo vpredu nakoniec sa pozbierame v krčme v Mníšku ale zblúdilí Boris a Julo už sedia v Helcmanovciach a márne na nás čakajú.

Najbližšie stretnutie sa podarí až Pod Orechom v Margecanoch. Sme šťastní, že sme spolu, spokojní s pekným dňom a plní zážitkov sa nakladáme do vlaku čo nás dopraví domov.

Príbeh spísal Pišta.