Mám taký zvyk vždy na jar, si dať túto túru. Je celá na asfalte, takže nemusím riešiť blato a áut stretneš toľko, že stačia prsty jednej ruky na spočítanie. Na viac cestou skontrolujem vývoj stavu prác na oprave hradu Krásna Hôrka. Priznávam, že sa nenadriem. Čeština pozná peknú vetu čo to vystihuje „Čím dál, tím stejnějc.“ Na ilustráciu stav hradu Füzér v roku 2012 (požiar Krásnej hôrky) a dnes. Hrad je kompletne vynovený, zohnali po múzeách dobový nábytok a zariadenie a sprístupnili.

Občas idem sám, dnes nie. Na stanici sa stretávame (zľava doprava) Boris, Kio, ja, Karči, Maťo, Laco a Dežko. Traste sa medvede! Tento rok sme v presile my. Cesta prebieha viac než štýlovo. To remember Provence Boris prináša poháriky a fľašu Chateauneuf du Pape. V podvedomí nám beží Michal Tučný a jeho báječná ženská ... Teda nutno poznamenať, že na naškrobený obrúsok pozabudol ale inak všetko prebieha ako sa patrí – malíčky odstávajú, víno prevaľujeme ako sa patrí, poučení Vrchlickým z Romance o Karlu IV.

Pravý francúzsky charme nás premáha a ponúkame aj spolucestujúcu. Má správnu výchovu, dvakrát odmietne a potom prijme, ako sa patrí. Dievča študuje psychológiu. Predpokladám, že toto stretnutie s bandou nevycválaných starcov (v jej očiach ešte aj naši dorastenci sú starcami) jej zamieša výsledky doterajšieho štúdia.

Štartujeme. Začiatok – prebiť sa do Rožňavy a potom do Krásnohorského podhradia, postráda rozkoší. Cestou strácame Borisa. Našťastie tuší, že máme vo zvyku nevynechať prvú krčmu a tam nás nachádza. Podarilo sa mu objaviť obchvat úseku hlavnej cesty (viď odchýlku jeho gpx).

Začína stúpanie do sedla Úhorná. Trocha sa roztiahneme. Dežko hlási príchod do Reštaurácie u Vodnára na jazere, Boris si odskakuje skontrolovať novinky na hrade z blízka a ja som ešte kilometer pred vrcholom. Starci dosahujú svoj vrchol o niečo neskôr, čo sa dá robiť. Nakoniec sa stretávame u Vodnára všetci. Je tu všetko po čom srdce piští. Usmievavá krčmárka, dobré jedlo, dokonca domáci napriek svojmu úsiliu, aby sa tak nestalo, nám ponechávajú v sude aj čosi piva.

Potulný Boris sa púšťa do ešte jednej odbočky – skontrolovať Tereziánsku štôlu a my sa začíname spúšťať k vlaku do Mníška. Cestou nás postihla ešte jedna krčma v Mníšku, nuž v obavách o pomstu Veľkého Manituoa použijeme jej služieb s tým, že norma jedno pivo na 20 km sme neporušili. A čakáme na vlak.

Cesta vlakom je vždy spojená s dobrodružstvom. Náš vlak do Margecian mešká a prichádzame natesno. Delíme sa na vykladačov a vyberačov. Vykladači sa pripravujú v PÚB (pojazdná úschovňa batožín) a vyberači vystupujú vpravo smerom ku staničnej budove ako sa patrí. Z vlaku sa nič nevynára a s hrôzou zisťujeme, že z druhej strany na susednej koľaji stojí rýchlik do Košíc a biky vykladajú tam. Darí sa nám zvládnuť situáciu, posledný bike, zatvárame dvere a vlak štartuje.

Toľko vzrušenia potrebuje vydýchať. Na pomoci nám stojí Hostinec v Levočskom dome. Hostinec, nie krčma, takže nám nikto nemôže vyčítať, že to s tými krčmami preháňame a domnievam sa, že FOAL (flow of alcohol level) sme zvládali pod úrovňou povolenou láskavým zákonodarcom.

Príbeh spísal Pišta.