Posledné jesenné dni akoby už prestávali priať bikingu a dosť ťažko hľadať optimistov. Tentoraz sa pridali Jano a Ľubo a neľutovali sme. Sem tam sa objavilo aj slnko, pohľady do zahmlených dolín stáli tiež za to a vietor buď si fičal kdesi nad dolinami, ktorými sme prechádzali alebo neskôr sme ho mali v chrbte.

Počiatok klasický – vlakom do Nižnej Myšľe. Hneď v prvých minútach máme problém. Z ktoréhosi domu vybehlo biele huňaté šteniatko a rozhodlo sa, že ide s nami do Telkibánye. Opakovane sa pokúšame ho zahnať k návratu domov, skúšame šprint ale ten malý hajzlík odoláva. Našťastie sa vynára autoritatívny postarší pudlík a malý sa pridá k nemu a my zdrháme šťastní, pretože škoda by bola toho psíka.

V Ždani sa pochvalne vyjadrujeme k rekonštrukcii krčmy, ktorá v pôvodnom stave vstúpila do zoznamu hororov, keď letná veranda bola postavená na vstupe do žumpy.

Stúpame do Trsteného. V poslednom čase nabrala na aktivitách. Nový cyklomost cez Hornád, upravený areál mŕtvych ramien, nový amfiteáter ... a určite aj ďalšie aktivity o ktorých nevieme. Odbočujeme si pozrieť spomenutý cyklomost a slepé ramená ponechávame do budúcnosti.

Prechádzame novou cestou na Kéked. Trocha nás zarmucuje rozdielnosť prístupu našej a maďarskej strany. Na hranici sa bežná asfaltka síce s kvalitným povrchom ale bez príslušenstva mení na cestu s vypracovanými priekopami a kompletným značením. Pri pohľade dozadu uroníme slzu, že aspoň tabuľka vítajte na Slovensku, alebo tu začína Slovensko ... nič.

Pokračujeme okolo Pányoku cez Abaujvár. Prechádzame okolo unikátnej Leninovej ulice. Na chvíľku opúšťame hlavnú cestu a stúpame oblúkom okolo pekne vynoveného dominantného kostola, ktorý vidieť z ďalekého okolia. Dobrá(?) správa. Veľa domov na predaj. Ako všade pozdĺž hranice často vidno v dvoroch autá so slovenskými ešpézetkami. Nasleduje odbočka na skratku a za chvíľku vchádzame do Telkibánye. Je to turistické centrum, nájdeme banské múzeum, zámoček s luxusnou reštauráciou ktorý asi už nefunguje a hlavne štýlová reštaurácia Aranygombos spojená s wellnessom a v lete s príjemnou záhradou pripravenou potešiť aj deti.

Tentoraz sme tu skoro – obedovať sa nebude ale nastupujeme do lesov – takže môžeme potešiť telo výborným čajom s medom, citrónom a hruškovým vývarom. Hlavne posledná ingrediencia vyháňa z tela nazbieranú rannú chladnú vlhkosť a môžeme pokračovať.

Vstupujeme do Kutyaszoritó – ja by som to preložil ako Psia úžina ale napodiv Google translátor tvrdí, že to je Bezradnosť. Nechajme tak, pekná dolina s potôčikom vpravo a občasnými machom obrastenými skalami vľavo. Je po dažďoch tak máme na ceste výdatné kaluže ale spodok je tvrdý a je to pekne zjazdné. Síce v istý okamžik keď cúvam aby som dostal do záberu dva skalné stĺpy so zabodnutou guľou medzi nimi na vrchu, tak naberám vodu vrchom do tretier, pretože som nezbadal, že je tam bažina pod napadaným lístím. Aspoň ma to bude nútiť udržiavať sa v pohybe.

Odbočujeme zo známej cesty cez Süveg hegy na Rostalló a začíname objavovať novú cestu na Bózsvu. Paráda, cesta stúpa miernymi oblúkmi do sedla pod Csoszota tetö a nasleduje pekný zjazdík spojený občas so slalomom medzi kalužami či bahniskami k Bózsve. Tu nás víta miniobora s pekným jeleňom. Ešte jeden záber aby bolo vidno, že nie je sadrový.

Tu už nič nového, teda ak nerátam milú pozornosť pre pocestných, dáždnik pre prípad zlého počasia. Začíname riešiť závažný problém kde obedovať. Máme na výber, keď to zrátam osem možností – dve v Pálháze, jedna v Mikóháze, dve v Széphalome, dve v Sátore a jednu v Slovenskom Novom Meste. Volíme Kerék csárdu v Széphalome – už dávno sme tam neboli.

Podľa situácie tipujeme, že to bola mamička s dcérou. Mamička varí a riadi dcéru, ktorá obsluhuje. Už vstup je na naše zvyklosti neobyčajný. Než stihneme pripútať biky na verande už nám stojí dievčina za chrbtom a víta slovami „ fáradjanak be“ (unúvajte sa dovnútra). Na stôl postupne prichádza pivo (postupujeme cyklochodníkom oddeleným od vozovky), mäsový vývar, jedno z maďarských národných jedál Jókaiho fazuľová s údeným, zemiakové placky, gaštanové pyré ... samozrejme nie každý všetko. Zľahka odfukujeme a keď prirátame k tomu pôvabné spôsoby toho dievčaťa vzdialené studenej profesionalite – ani sa nám nechce vstávať. Ale život je už taký, máločo dáva zadarmo, aj tu musíme zaplatiť a ide sa ďalej.

Už len jedna zastávka Corner bar - ak si dobre pamätám názov na námestí v Sátore, kde si dávame horúci nápoj a za chvíľku sme vo vlaku. Načase – už sa stmieva a je po všetkom.

Príbeh spísal Pišta.