Leto chytá druhý dych. Škoda každého strateného dňa a tak pátram či sa niekto vie odtrhnúť od pracovného ošiaľu a vyraziť na Sliezsky dom. Pridáva sa Boris.

Deň ako vystrihnutý z turistických kalendárov vyháňa z mesta nečakané množstvo ľudí. Na stanici je plno, zopár bikov a množstvo peších s jednoznačným vybavením. Hor sa do Tatier. Nemýlim sa – v električke z Popradu sa všetci stretávame a k rozptylu dochádza až vo Smokovci.

My sa púšťame smerom na Polianku. Vzhľadom k opakovaným pogromom polície na chlastajúcich cyklistov (netýka sa tých v čiernych oblekoch a klobúku čo neosvetlení slalomujú cestu z krčmy domov – veď to sú susedia či príbuzní), sa rozhodujeme riešiť pitný režim až v Polianke po opustení hlavnej cesty. Naivní blbečkovia. K dispozícii máme nefungujúci obchod vpravo a hotel vľavo kde predpokladáme obsluhu v smokingu požadujúcu v cene príspevok na jeho údržbu.

Tatry nie sú pre turistu čo hľadá bufetík. Treba si to skrátka zapamätať. Začíname stúpať. Je strašné dusno a vzduch sa ani nehne. Idem to už niekoľký krát ale tak teplo tu nikdy nebolo. Vylepší sa to až po niekoľkých zatáčkach a vjazde do lesa. Objavuje sa ďalší problém. Autá. Malé, veľké, ešte väčšie a dokonca klasický obrovský kamión s návesom. Nie je tu dosť miesta, takže radšej vždy zastavím a počkám až prejde. Okrem šoféra toho veľkého kamióna nikto nepoďakuje. Nemám si na čo sťažovať, za prvé takéto potomstvo sme si vychovali my a za druhé pri pohľade na prívetivé obličaje v niektorých SUVčkach s tatranským ŠPZ - BA by ma to zbytočne šokovalo.

Krásne výhľady, ktoré sa čoraz viac rozširujú nám kompenzujú nedostatok kyslíka o ktorý sa hlavne stará kyvadlová doprava bielou dodávkou s poľskou ŠPZ, ktorá napriek zachovalému vzhľadu smradí akoby mal motor z Ikarusu.

Prichádzame na Sliezsky dom. Prechádzame okolo tabule informujúcej o podpore rekonštrukcie z európskych fondov. Z webu sa dozvedám, že Nenávratný finančný príspevok, ktorý bol ku koncu roku 2010 poskytnutý, predstavuje sumu 3.485 035,43 EUR Prijímateľ: Elevation s.r.o., Panská 13, 811 02 Bratislava.

Sadáme si v samoobslužnej reštaurácii s terasou, ktorá poskytuje posedenie na veľkej letnej terase a poskytuje nádherný zážitok z výhľadu do Velickej kotliny. Ešte stále citujem z webu. Kdesi som čítal, koľko percent z investičných nákladov ide na projekt, skúsil som google a objavil 2,5%. Takže dajakých 80 000€ z európskych fondov dostal projektant čo naprojektoval terasu s nádherným zážitkom nad žumpou. Mrzí ma, že na tejto fotke nie sú tie mračná múch čo na tom kanále vychutnávali svoj nádherný zážitok z výhľadu do Velickej kotliny. Môj príchod ich vyplašil. Situáciu zachraňuje vzácny chrobák (aspoň Boris to tvrdil). Nesmel som sa pohnúť než ho zachytil.

Takže ak odpíšeme to nečakané množstvo aut a kanál pod nohami na terase, tak je to všetko, tentoraz už bez irónie naozaj fajn. Zľava sa začínajú cez vrcholy prevaľovať mraky, ochladzuje sa a rozfúka. Pitný režim už dostal svoje, obliekame si čo máme a štartujeme. Teraz nás už autá nedobehávajú a o tých naproti máme lepší prehľad. Dokonca po pár zatáčkach sa znova vyzliekame, tie mraky boli len tak na postrašenie.

Boris má ešte prebytky energie a chuť vybrať sa na Hrebienok. Mne sa už nechce. Ani sa poriadne v Starom Smokovci nerozlúčime a už si nachádza za mňa náhradu – známeho čo sa akurát mihol. Potom podľa fotiek vidím, že absolvoval Reinerku aj Bílikovu chatu. Ja sa už spúšťam cez Novú Lesnú a Veľký Slavkov (vrelo doporučujem zastávku na salaši) do Popradu. Cestou ešte jeden pohľad dozadu a je tu stanica v Poprade pohľad na odchody vlakov mi ukazuje, že najbližší ide za 15 minút. Nenávidím čakanie, takže paráda.

Príbeh spísal Pišta.