Kdesi na facebooku som objavil dve fotky. Pohľad na Rožňavu a Krásnu Hôrku z Dievčenskej skaly. Bol som tam niekoľko krát a Tatry ani raz nevidel. Priznávam sa, že ani nehľadal. No ale aspoň bol dôvod si vybehnúť za krásami Silickej planiny.

Pokus o spoluprácu so Železničnou spoločnosťou nevyšiel. Jedine, že by sme požiadali o mimoriadny vlak. Smer Rožňava a vlaky – zabudnite. Ľubovi neušiel nekonečný smútok v mojom oku a ponúkol auto. Dokonca sme mali ešte aj jedno voľné miesto, pretože má nosič na tri biky. Akosi sa nikto neurval.

Cestou mi volá Maťo, že to auto pred nami je on. Počet sa rozširuje na štyroch a na Soroške sa vynára Jozef – sme piati. To sa už blíži k optimálnemu počtu.

Soroška nás víta príjemným ohníkom v kozube a žiaľ len fľaškovým pivom. Ale veď sme tvrdí chlapi a dačo znesieme. Obzvlášť keď vonku zúri babie leto. Ešte kontrola prítomnosti k prípadnému vyhodnoteniu strát: Jozef, Maťko a Kubko, Ľubo a ja. Štartujeme.

Uspokojuje ma myšlienka, že zásadou je, že na konci má byť vždy ten najzdatnejší. Len vzácne sa stáva nositeľom tohto titulu niekto iný než ja. Výhoda staroby – nikto sa netlačí na tvoje miesto.

Po krátkom úseku asfaltkou odbočujeme do lesa na červenú. Cesta je nádherná – vystlaná tým najkrajším kobercom utkaným z farebného lístia. Dokonca dáva zabúdať na kamene a nerovnosti – našťastie fully bravúrne zvládajú nástrahy a Jozef kompenzuje svoje HT jazdeckým majstrovstvom. Takže v úplnej pohode ničím neohrozovaní sa dostávame až na 48,601366°N 20,589749°E kde Maťov bike vzdáva svoj boj s terénom.

Krátka porada s jednoznačným záverom. Maťo so slzou v oku zveruje polovičku svojich detí do našej opatery (ako sa patrí hneď sa pokúšame ho naučiť niekoľko neslušných výrazov, ale zdá sa že už kdesi bol bez dozoru rodičov). Zdá sa, že viac ako strata vplyvu na výchovu dieťaťa ho mrzí, že sa musí vrátiť na Sorošku.

Pokračujeme ďalej. Kdesi pred Rakytou opúšťame lesy a sme na planinách. Slnko, bezvetrie, sucho a gýčovito modrá obloha. Takto akosi by mal vyzerať bikerský raj. Snáď trocha mráčikov aby fotky lepšie vyzerali.

Cesta akosi hustne a začíname slalom. Taký špecifický medzi kravincami. Zaujímavé je že tá vec nikdy nedopadne na hranu, vždy na plocho. Pohľad na stádo do ktorého sa vmiešavame je romantický. Povedal by som, že niektorým kravám sme aj do oka padli tak zasnene si nás obzerali. Záujem býkov bol našťastie zanedbateľný – možno preto, že boli v predškolskom veku.

Pred nami Silica a obvyklý nervák čo sa bude diať s pitným režimom. Ako čítame krčmu otvárajú až za 40 minút. Skúšame šťastie a voláme na číslo uvedené na menovke podniku. Hallelujah telefón berie človek so srdcom a sľubuje blízky príchod čo sa aj stáva skutočnosťou. Dopĺňame palivo a chválime toho dobrého človeka.

Nasleduje Dark side of the .... Opúšťame Silicu, prejdeme okolo cintorína – ako symbolické – a začína peklo škrapových polí. Zaujímavé je, že na fotke vyzerajú celkom nevinne. Občas sa pokúšame nasadnúť – v tomto smere je najúspešnejší Kubo on si to môže dovoliť veď sme Maťovi sľúbili, že naňho dohliadneme takže ak by sa roztrieskal tak je v tom nevinne. Prebíjame sa hore a bojujeme s orientáciou. Našťastie niekto si dal záležať a naozaj v každom neistom bode nachádzame modrú značku na kameni alebo stĺpiku. No samozrejme istíme GPS-om.

Prichádzame na križovatku na Lukáčovej bučine a otáčame sa na východ. Za chvíľku sme von z lesa a už vidíme nad sebou vysielač. Križujeme cestu na vysielač a našťastie nepodľahneme jej zvodom. Ten kúsok od vysielača na Dievčenskú skalu by sme si užili aj bez bikov. Od lúky odbočuje pešinka kolmo hore. Kubo šlape, my starší dorastenci tlačíme tíško závidiac.

Na vrchu je krásne – škoda, že trocha opar, takže ak tam tie Tatry vidno tak v iný deň. Posedíme, presunieme časť záťaže z batohu do žalúdkov – vraj pri zjazde je dobré mať ťažisko nižšie. Teraz už potlačíme len kúsok (tretí stupeň – tlačenie dole kopcom ) a potom už nasadáme.

Trocha ešte užijeme planín a ponárame sa do lesa, tam sa trocha povozíme a sme na asfaltke na Sorošku. Kuba sme vrátili v poriadku, utierame slzu v oku pri pohľade na dojemne sa zvítajúceho rodiča so svojim dieťaťom, nakladáme a vraciame sa domov.

Cestou ešte ideme odskúšať možnosti čo ponúka Penzion Réva. Je presne naproti miesta na ktoré sme postupne zanevreli. Tu to bolo fajn. Dobré jedlo a pitie za primerané ceny, príjemná obsluha a čo nie je úplnou samozrejmosťou – čistota. Takže odpúšťame trocha dlhšie čakanie veď to nebolo označené ako fast food.

Záverom by som si ešte posťažoval na dnešnú mládež. Nemajú špetku úcty k starším. Veď my sme umierali na barikádach aby mohli žiť v slobode, my sme dreli na tom aby mohli vyrásť do šťastnej budúcnosti, my sme dreli aby mohli dostať vzdelanie a oni sa nám za to tak ako napríklad Jozef odvďačia tak neúctivou fotografiou. Netvrdím, že som krásavec ale toto?

Príbeh spísal Pišta.