Červená posádka.

20.-21.6. Cesta tam.

Zvolili sme najpohodlnejší možný spôsob. Žiadna koordinácia len dohoda o čase príchodu. Červená posádka štartuje doobeda a volí variantu s nocľahom v Chorvátsku. Strieborná ide nonstop s asi trojhodinovým odpočinkom kdesi v Slovinsku na pumpe.

Strieborní idú v pohode. Obavy z prejazdu Budapeštou boli zbytočné. Routeplanner pripravil dobrú trasu. Valíme dialnicou okolo Balatonu a smútok na nás padá až za Nagykanizsou, kde sa otĺkame starou cestou a len smutno pozeráme na diaľnicu pripravenú na otvorenie ale ešte čakajúcu (asi) na príchod vhodného termínu a ulízaných papalášov. Prechádzame Chorvátske a potom Slovinské hranice a prvý pilot nám zaspáva. Robí to tak ako sa patrí. Najprv zastavuje na parkovisku pri pumpe.

Po odpočinku pokračujeme a robíme krátku odbočku pod Triglav k Ajaževovmu domu. Krátka prechádzka v Julských Alpách nás osviežuje a dávame si výborné raňajky s očami pasúcimi sa po okolitých výhľadoch.

Vstupujeme do Talianska mŕtvou Schengenskou hranicou a ďalšia zastávka je v Cortina d’ Ampezzo. Prechádzka hlavnou ulicou, kontrola cien v športovom obchode (sme svetoví ako u nás) a ideme nakŕmiť snoba, ktorý drieme v každom. Pravé talianske capuccino v cukrárni na hlavnej ulici.

Nasadáme a pokračujeme kultovými cestami cestnej cyklistiky. Passo di Falzarego tu sme už totálne v zajatí Dolomitov a cesty, ktorými ideme pripomínaju Giro d’ Italia. Kdesi v kúte prvý krát na nás žmurkne Marmolada. Nekonečnými serpentýnami schádzame do Caprile, Alleghe a už je tu odbočka na Masare. Náš budúci hlavný stan Casa Riva nachádzame bez veľkých obtiaží a zhora na nás už máva domáci.

Červení prichádzajú kvečeru. Mali problémy s plynulou jazdou. Prvý pilot je husto a náružlivo bozkávaný (foto)múzou a jazda sa preto často prerušuje. Ich dobrodružstvá budú iste zanedlho sem doplnené.

Trasa: Košice - Budapešt - Nagykanizsa - Varaždin - Ljubljana - Kranjska Gora - Tarvisio - Cortina d' Ampezzo - Passo Falzarego - Alleghe - Masare

Časy: Štart 16:00 Balaton 20:30 Kranjska Gora 7:46 Cortina 11:30 Falzarego 13:00 Masare 13:45

22.6. Deň 1. - Monte Pelmo

Výsledkom večernej porady nad mapou sú dva návrhy. Ak bude pekne ideme hore smerom Civette ak slabšie tak ideme dolinou smer Sottoguda. Už z titulku vidno, že bolo pekne a pripravujeme sa. Poučenie prvé prichádza čoskoro. Niet ľahkej túry. Každá začína buď lanovkou (sedačkou) hore alebo brutálnou makačkou. Šetríme eurami na ukájanie pravidiel pitného režimu a tiež nie sme žiadne béčka, takže lanovke len zamávame. Púšťame sa hore Via Monte Civetta. Ľubo ako môj vychovávateľ nie vždy je spokojný s mojimi výsledkami. Napriek jednej mojej navigačnej úchylke po dvoch hodinách prichádzame na planinu (1449 m n.m.) a situáciu definuje tuším Ľubo, že sú tu tri Specializedy, jedna Merida a štyri detské vozíky. Keď už píšem výšky tak sa patrí poznamenať, že štartujeme z výšky 1000 m n.m.

Naše dievčatá nelenia a Silvia spolu so Zuzkou robia medzitým prieskum okolia. Zuzka intenzívne študuje motorky. Silvia svoje záujmy utajuje. V susednom apartmáne sú talianski cestní cyklisti, ale pokial vieme tak mali stretnutie s našimi dievčatmi iba raz v Canazei o pár dní neskôr.

Striedavo tlačíme a šlapeme na Col Marin (1818 m n.m.). Najprv dosahujeme sedlo pod nim. Majestátna Monte Civetta zostáva vľavo a po chvíli stúpania sme na Col Marin. Stojí to za to úžasný výhľad. Podaktori z nás odkialsi z hĺbky vyťahujú návrat k chlapčenským nezbednostiam. Kdesi v diaľke vidíme Passo Staulanza (1766 m n.m.) kam smerujeme ale ešte sa vrátime trocha dole a stúpame na Col di Baldi (1920 m n.m.) kde sa opájame zase výhľadmi a rozkvitnutými rodendronmi. Sme na Col di Baldi. Študujeme tabuľu. Okrem iného pekne ukazuje ako je tu v Dolomitoch terén celý dočmáraný vlekmi, sedačkami, lanovkami či stojačkami (viď Marmolada). Jedinou výnimkou je fantastická dolina Val di Duron. Ale to ešte len príde pozajtra. Nasleduje padák, kde si hneď spomeniem, že mi doma kládli na srdce aby som si hubu nerozbil a sem tam potlačím. Hanba nehanba predsa len som už seriozny starší pán. Klesáme kamsi pod 1600 m n.m. opúšťame terén a zaraďujeme sa medzi množstvo motoriek, cestných cyklistov a áut. Cítime sa ako posvätné kravy v Indii. Šoféri trpezlivo idú za nami a čakajú na príležitosť predbehnúť. Cesta je samá zákruta, takže nie je to tak jednoduché. Vystúpame na Passo Staulanza a opájame sa pohľadom na Pellmeto, chuťou piva a oblinami talianok. To posledné samozrejme vo všetkej počestnosti.

Nasleduje padák asi 800 výškových metrov po málo frekventovanej ceste. Na ceste máme dva tunely. Ten prvý z nich ma inšpiroval k napísaniu desatora jazdy neosvetleným tunelom:

Tie pravidlá nie sú zložité a ak ich porušíš tak vyzametáš ten tunel tak ako som to urobil ja. Zrušil som im jeden reflexný panel a hodil parádnu tlamu. Dežko, so všetkými svojimi kilogramami mal čo robiť aby si neľahol vedľa keď už som mu ležal v ceste. Dopadlo to dobre. Ako chudobný dôchodca som si najprv skontroloval bike, ten sa sám nezahojí. Bol v poriadku. Ja som chytil pekný cestný lišaj na ľavom kolene a ľavá ruka mi pár dní nechcela dostatočne pomáhať brzdiť. Nikto nefotil, takže aspoň pre ilustráciu pohľad z tesne naväzujúceho tunela.

Domov sme už došli bez problémov a pekný deň bol za nami.

Celková vzdialenosť 40 km, prvýšenie 1186 m.

23.6. Deň 2. - Malga Ciapella

Vyrážame na tu včerajšiu ľahšiu variantu. Dole kopcom mám problém používať ľavú ruku pri brzdení a horekopcom keď treba zabrať. Sme v Dolomitoch. Všetko ide dole kopcom alebo hore kopcom. Jediný rovinatý úsek je na našej verande, takže so slzou v oku sa vraciam s tým, že pôjdem pešo do Alleghe a urobím nákupy. Zabudol som ale zdôrazniť aké bolo včera aj dnes pekelné teplo, takže nakoniec podlieham svojmu horšiemu ja a celý deň preleňoším. Dievčatá zatiaľ pokračovali s prieskumom okolia.

Túra podľa zúčastnených bola parádna. Je celkom pekne vzynačená tabuľou s vyobrazenou mapou a profilom trasy. Mala dve vyvrcholenia – kovové plastiky (práca umeleckého kováča) v Bosco Verde a kaňon Serrai di Sottoguda okrem prírodných krás význačný umiestnením zaujímavých plastík v teréne. Vstup bikom zhora je ako vidno zakázaný, takže vstúpili pešo. Každý podľa svojej nátury si užil. Dežko sa pridal k hre na husle a Ľubo sa choval nemravne, Willy sa dokonca hrabal vílam pod odevom (nebol som tam aby som na tie decká dával pozor). Kaňon je impozantný. V hornej časti je obrovský viacstupňový vodopád. Pre potešenie menej usilovných turistov tu chodí vláčik. Horný koniec je v hoteli Malga Ciapela (1446 m n.m.). Okrem toho, že za patričný obolus účastníci výpravy obdržali pivo sa vyznačoval zbierkou flakónov s voňavkami na toalete. Pretože použitie bolo zadarmo okamžite po návrate domov padli do podozrenia, že boli na návšteve u diev horších mravov.

Celková vzdialenosť 25 km, prvýšenie 600 m.

Po krátko zotavení, teraz už aj so mnou vyrážame do Alleghe. Mestečko je umiestnené tak, že je naňho "pohľadnicový" pohľad z hociktorého smeru. Všímame si parkovisko. Prvý krát v živote vidím parkovisko umiestnené v pivnici kostola :-))) Smerníky na brehu jazera netušia, že existujú Košice. Snáď časom. Večer sa ospravedlňujem za neúčasť gulášom a za vodou sa Alleghe ukladá k spánku.

24.6. Deň 3. - Marmolada - tentokrát bez bikov

Nastáva tretí deň a chystáme sa dosiahnuť svoj vrchol. V Dolomitoch sa vyššie ísť nedá. Marmolada. Počasie je je ešte stále ako vystrihnuté z rozprávky. Ideme autami cez Caprile na Passo Fedaia. Cesta je ešte stále celá počmárana od Gira a amatérski následovníci tvrdo makajú príšerným stúpaním. Trocha sa pri nich hanbíme, že sa vezieme ale nemáme na streche biky tak to až tak nevidno. Prechádzame priehradným múrom Lago di Fedaia a Marmoláda trčí pred nami kolmo do nebies.

Na Rifugio Pian dei Fiacconi sa vyvážame stojačkou. Nemôžem to nazvať sedačkou, keď v tej veci čo vyzerá ako nakupný vozík, do ktorej sa naskakuje ako za mlada na električku, keď v tej veci sa stojí. Na každý pád nás bezpečne vyváža na okraj ľadovca vo výške 2626 m n.m. Koniec srandy, navliekame sedačky, pripíname mačky a lano zatiaľ nechávame v batohu. Všetko robím pod prísnym okom Dežka. Vilo s Ľubom to zvládajú bez dozoru. Na ľadovci je ťažký mokrý sneh, ktorý v tom strmom stúpaní dobre drží, takže sa naväzovať nemusíme. Slnko pečie ako na objednávku. Za nedlho pociťujem rozdiel tých zhruba dvoch kilometrov výšky oproti výškam, kde sa bežne pohybujem. Najprv maskujem zastávky obzeraním sa a fotografovaním a potom už prechádzam na rytmus dvadsať krokov a nákup kyslíka. To všetko v úžasnej scenérii za dokonalého počasia. Až keď sme už na vrchole di Rocca (3259 m n.m.) sa začínajú od juhu prevaľovať mraky. Nič vážneho - našťastie to dlho netrvalo.

Na vrchole nás čakajú s nádejou vtáky ale Ľubo im nedal - tiež mal hlad. Zanedlho dochádzame s Dežkom a zostava na vrchole di Rocca je úplná. di Rocca je turistický vrchol di Penia ma o necelých 50 m viac ale už treba techniku. Willy s Ľubom si berú lano a chcú sa pokúsiť dosiahnuť vrchol di Penia (3342 m n.m.). My s Dežkom ich ešte odprevádzame pod skalu a zahajujeme zostup. Willy s Ľubom nás onedlho dostihujú. Niekto z domácich ich od výstupu odradil.

Behom zostupu so obloha znova čistí a užívame si výhľadov. Willy ešte na vrchole angažoval jedného z talianov aby nám urobil fotku. Spájal to s tak náročným režijným prístupom, že ten človek bol rád keď to už mal za sebou. Cestou ešte raz dochádza k foteniu a ten chudák sa zhodou okolností znova dostáva Willymu do rúk. Dôsledkom toho pri našej ďalšej zastávke vidíme dotyčného ako nás obrovským oblúkom obchádza a ktovie či nie je ohrozený nočným pomočovaním. Ale aspoň sa nám darí pekný zaber na Ľuba ako obdivuje Sellu.

Na Rifugio sa občerstvujeme, naskakujeme do vozíkov a nechávame sa zviesť dole. Pre istotu dokumentujem tu zaujímavú vec. Takto išiel Ľubo. Vilo pekne svietil svojou červeňou a maly Pišta bol utláčaný veľkým Dežkom, ktorý si ho vzal na starosť. Ešte pre úplnosť takto sa naskakuje. Horšie je, že dole zisťujeme, že sme prišli o ženy. Dlho bedákajúc očakávame ich návrat než nám ich košíky vyklopia. Hore sme sa tesne minuli a nevedeli o tom. Naše dzifčence si to tiež užili. Silvia a samozrejme aj Zuzka dosiahli tu svoj vrchol.

Návrat je plný zážitkov a to ešte netušíme aký adrenalín nás očakáva. Odložíme veci, oplakujeme si ústa bylinným prípravkom značky Fernet a bafáme oslavnú cigaru keď zrazu zaregistrujeme divný šum a pohyb na hladine jazera. Krupobitie, vhľadom k veľkosti radšej povedzme orechobitie. Stihli sme to o chlp.

25.6. Deň 4. - Tre Cimme / Lago Coldai - a zase bez bikov

Zvažujeme čo ďalej. Ľubo navrhuje skúsiť modifikovanú trasu detských kočíkov. Lanovkou na Coi (1446 m n.m.) a potom pešo obisť Civettu a pozrieť si Lago Coldai (2146 m n.m.). Dežko s Willym navrhujú chodník okolo Tre Cimme. Pridávam sa ku nim.

Cestu tam volíme cez Passo Falzarego, Cortinu a Lago di Misurina. Na Falzarego objavujem neznámeho delostrelca čo tam zostal zaseknutý asi ešte od I.sv.vojny ale aj vozítko čo pritiahne pohľad aj takého nemotoristu ako som ja. Pod rímsou visia zavesené dve motorky ČZ - tipujeme, že pamiatka na hrdinský výjazd do sedla. Dnes sem už jazdia aj cyklisti.

Na Rifugio Auronzo zaparkujeme a púšťame sa príjemným traverzom vo výške okolo 2300 m n.m. na Rifugio Lavaredo. Veľa fotíme a užívame si pohľady do okolia. Na hrane Tre Cimme Grande objavujeme lezcov v exponovanom prostredi. Kto tomu neveri, nech si to pozrie bez zoomu.

Je tu zvláštny zvyk. Namiesto rýpania do skál či vyrezávania do stromov sa tu mená vykladajú z kameňov. Takže nechávame tu tiež podpis Trónu. Vystupujeme do sedla nad Lavaredom a nad nami je ferrata vedúca krížom cez opevnenia z prvej svetovej vojny. Dežko s Willym ešte vystupujú hore, ja si šetrím kolená na zajtra a pomaly zostupujem. Cestou míjam bikera čo je dosť veľká vzácnosť. Narážame tu všade len na cestné bicykle - tých ale je obrovské množstvo. Dežko zatiaľ kontroluje stav a Vilov foťák zaznamenáva aj výhľad. Cestou na parkovisko vrháme ešte posledný pohľad do doliny.

Vraciame sa pre zmenu cez Passo Giau. Dežko, ja a Vilo (z ľava doprava ako sa patrí). Pohľad na dominantu La Gusela (2593 m n.m.) a nasleduje zjazd až domov. Pri návrate kontrolujeme stav tunela, ktorý mi prirástol k srdcu. Asi mali medzitým sanitačný deň pretože už žiadna reflexná lišta nechýba.

Popis dňa by nebol úplný bez záznamov druhej skupiny - dievčatá s Ľubom sa vydali po stopách prvej túry na Monte Pelmo s istými úpravami, ktoré Ľuba doviedli až na Lago Coldai. Zatial s napätím očakávame report.

26.6. Deň 5. - Bikom okolo Sasso Lungo.

Cykloturistika 12/2001 priniesla článok o Passo Duron v rámci seriálu „Jak se jezdí do nebe.“ Michal Třetina nazval tú trasu najlepším cykloturistickým okruhom v Dolomitoch. To bol základ výberu tejto túry. Ďalšie informácie boli na webe http://www.gps-tour.info/en/tours/detail.5538.html Po posúdení všetkých okolností som navrhol dať tú túru opačným smerom a štartovať z Passo Sella. Vynecháme tým skoro celý úsek medzi Selva a Passo Sella v hustej prevádzke.

Do Passo Sella (2200 m n.m.) sme sa doviezli autami a tie sme potom zverili dievčatám. Urobili si výlet do Val Gardeny, potom sa vrátili do Canazei (a ako sme sa dozvedeli tak sa príliš nenudili, boli ich tam medzitým opaľovať naši susedia talianskí cestní cyklisti). Chvíľku sme sa motali, než sme objavili ten pravý začiatok chodníka, ktorý nás previedol ponad dosť komplikované skalné mesto. Vpravo majestátna Sella, vpravo Sasolungo, ktoré budeme obchádzať. Ako je to tu obvyklé, tritisícky. A tiež ako je to tu počas našeho pobytu obvyklé slnko pražilo ako v Mexiku. Prvá zastávka je na Rif. Comici. Pivo, fotky, porada nad mapou a súkame sa pozdĺž úpätia Sasolungo ďalej. Neustále prekonávame ohrady jednotlivých pastvísk. Testujeme vodivosť spoteného tela. Ten elektrický plot naozaj kope.

Sme v Tirolsku. Končí Bon Giorno a začína Grüss Gott. To je prakticky jediný rozdiel. Ak nerátam obrovskú Rakúsku zástavu vyvesenú na súkromnom pozemku tesne pod Passo Duron. Všade je čisto, žiadne odpadky ak nerátame dva sudy (jeden ani nebol prázdny) čo asi ešte nestihli odviesť po nejakom žúre. Pri Grosse Priese (1829 m n.m.) narážame na šotolinovej ceste v ľudoprázdne na autobusovú zastávku. Netuším či je to recesia alebo tam naozaj niečo chodí. Obdivujem pekne vyrezávané kríže. V okolí ani živáčika len pasúci sa dobytok, ktorý sa chová priateľsky. Riešime závažný problém. Ľubo navrhuje pokračovať úpätím na Passo Duron a ja držať sa trasy stiahnutej z internetu. Trocha vydieram, odvolávam sa na ľavú ruku, ktorá nie je celkom v poriadku a preto sa mi nechce ísť do neznáma. Keď pod Passo Duron sa s tou cestou opäť stretávame, dokonca stretávame muža zo psom, ktorý nás tam minul, je mi jasné, že mi to pár krát spočítajú. (Dalo sa vydržať a vďaka mojej variante uvideli to čo by nevideli a aj športová hodnota túry by bola o nejakých 150 m prevýšenia nižšia.) Klesáme teda až na Saltriu (1680 m n.m.) A potom pokračujeme na hotel Tirler (1758 m n.m.) kde si dopriavame pivo, chlieb zo syrom a slaninou.

Stúpame ďalej čoraz krajšou krajinou. Pod sedlom prechádzame okolo voľne sa pasúcich koní a tesne pod sedlom dokonca vidíme krásnu dvojicu lám. Asi pocta Tibetu. Na druhej strane bude podporená yakmi. Passo Duron (2187 m n.m.) dosahujeme po 6 hodinách. Určite by sa to dalo aj skôr, ale my sme si chceli to celé užiť. Tu sa darí Willymu urobiť fotku, ktorú pokladám za najlepšiu z tých pár tisíc čo sme urobili.

Túra nekončí. Campitello, kde končí údolie Val di Duron je 10 km ďaleko a o 500 m nižšie. Tá dolina sa nedá popísať. Totálne bez civilizácie. Fantastické rozkvitnuté lúky a sem tam samota. Aj tá „najbiednejšia“ drevenica je obsypaná kvetmi. Stádo jakov!!! Pasúce sa kone. Potok a uprostred doliny Baita de Lino Brach – našiel som ten názov na mape. Neviem čo to znamená ale mali tam plechovkové pivo čo potešilo. Dolina sa zužuje a pred Campitellom sa objavuje tak pekelný padák na betonovej ceste štrkovou šotolinovou naplaveninou, že mám problém ísť pešo. Spoliehať sa na brzdenie jednou rukou nechcem.

Úsek Campitello – Canazei má na značnej časti vedľa cesty chodník, ale ako som spomínal v Taliansku je cyklista chránené zviera, takže nie je problém ani po ceste. V Canazei máme kurz taliančiny. Chceme si dať pizzu a donesú nám obložený zapečený chlieb. Smola, ale aj ten bol dobrý. Dívam sa pri prežúvaní na smerovku „Ambulatorio traumatologico privato Dr. Salvatore Lapira“. Tak to je ten chlapík ktorému som sa vyhol. Ďalej už návrat autami.

27.6. Deň 6. - Veget.

Sme tu už týždeň keď predpoveď počasia hlási dážď. Zvažujem, že si obehnem trasu do kaňonu čo som vynechal a Dežko má chuť sa pridať. Nakoniec sa rozhodneme netrhať partiu. Ideme do Alleghe na nákupy. Kupujem vnučke bábiku, nejaké pohľadnice … Hlavne nakupujeme klobásky, rebierka na opekanie a demižon fajneho červeného vína. Vraciame sa opačným smerom uzatvárajúc okruh okolo jazera.

Krátke posedenie v reštaurácii pri vode a prichádzame domov chvíľku pred tým než začne pršať. Tak ako pri návrate z Marmolady sv. Peter nehraje proti nám. My už sedíme na krytej terase a je nám fajn. Dežkova gitara časom prilákala aj domáceho. Gino si na chvílu gitaru požičal a celkom mu to išlo.

28.6. Deň 7. - Slovinsko - Bled.

Aj tie najkrajšie ženské nohy niekde končia a platí to aj o našej dovolenke. Balíme, rozlúčka s domácimi a štartujeme. Odkaz "malej" dcérke Ridarčíkov - o macíka bolo postarané. Passo Giau, Cortina, Tolmezzo, Tavisio, Krajnska Gora, Bled. Tu sa zastavujeme. Ideme si nájsť nocľah. V malinkatom informačnom centre sa nás ujme príjemná dievčina. Niekoľko telefonátov a všetko je vybavené.

Po príchode červenej posádky (zdržali sa v bazáre) sa vydávame na cestu okolo jazera. Scenéria je ako z rozprávky. Na ostrove uprostred jazera štíhly vysoký kostol a na brehu na skale impozantný hrad. Letná atmosféra. Kúpajúci sa turisti, medzi nimi labute. Príjemný ľahký okruh na odpočinutie po ceste.

29.6. Deň 8. - Slovinsko - Pokljuka a návrat.

Ráno vstávame, balíme nakladáme a vezieme sa smerom na Pokljuku. Zastavujeme na Zatrniku (900 m n.m.). Skladáme biky a lúčime sa s dievčatami, ktoré nás idú čakať na Bohinjske jazero. Nás čaká ešte dosť slušné stúpanie na Mrzli Studenec (1213 m n.m.). Ideme síce po verejnej ceste, ale aut je minimum. Odchytili sme akýchsi bikerov aby nám urobili dokument . Pokračujeme na Rudno Polje (1347 m n.m.). Veľká tabula hlása, že vojenský priestor vstup zakázaný, ale to platí asi smerom na akési kasárne čo tam sú.

Pred nami je Planinsky brlog s príjemnou krčmárkou a zvončekom na jej privolanie. Prichádza bez zvonenia, teda nás zaraďuje medzi „domači“. Po občerstvení tela i oka pokračujeme na Razpotje a vchádzame na šotolinku. Míjame ponuku narezať a inše. Koča na Uškovnici … St.Fužina. Sme na výške 551 m n.m. Padli sme o 800 m.

Krátke opláchnutie v jazere a potom nakladáme a pokračujeme. Obed v reštaurácii kúsok od cesty a potom už smer domov. Ljubljana, Celje, Slov.Bistrica a menší pruser, keď odkloním Ľuba na Zagreb. Opravujeme chybu o ideme ďalej.

Varaždin, Goričan, Nagzkanizsa. Už je otvorená nová dialnica, takže bez problémov po Balaton, kde chytáme nedelňajší návrat do Budapešti. Trocha spomaľujeme ale stále ideme plynule. Budapešt zvládame zase bez problémov a zastavujeme kdesi na pumpe na kávu. Parkuje tu aspoň desať mikrobusov značky Mercedes ruských turistov. Začína Orient. Čím bližšie sú Košice tým viac narastá únava, ale už doťahujeme.

Doma som niekedy nad ránom okolo druhej. Vo dverách stojí rozospatá vnučka a v očiach má otázku „Dedo, čo si mi doniesol?“ Tyroláčik má úspech.

Príbeh spísal Pišta