Začalo to správou v niektorom z TV či rádiu. Na Dunajci otvorili nový most pre peších a turistický prechod do Poľska. Zisťujeme, že okrem Nového Zélandu, Malajzie a iných krajín, ktoré by som nestihol vymenovať aj Poľsko ešte nebolo poškvrnené našimi pneumatikami a chystáme expedíciu. Niektorí zbabelejší sa nepridali a štartujeme štyria Gaston, Igor, Ľubo a boli tak láskaví, že vzali aj mňa.

Cesta do Toporca prebehla bez problémov a štartujeme. Je trocha chladno a mlhovno. Domorodci a divá zver sa chovajú ku nám prívetivo. Teda aby som upresnil, veľa domorodcov sme nevideli a z divej zvere sa ozval len jeden pes našťastie za plotom a kohút nanešťastie nie z nášho hrnca.

Behom stúpania do Toporeckého sedla sa zohrievame a začína sa objavovať slnko. Za sedlom dokonca aj Tri koruny, ktoré ako maskot výletu obdivujeme celý deň vždy z iného uhla. Pekný dlhý nerušený zjazd a blížime sa k Červenému kláštoru. Stúpanie bolo dlhé a zjazd vysušujúci tak palivová nádrž vrieska svoju túžbu do mozgu. Na ľavej strane vidíme pekný motorest a ktorýsi z nás ohlasuje, že tam v niektorom z minulých životov bol a bolo tam fajn. Nám nebolo. Takže si pamätáme 49°23,302’N 20°25,249’E 24.9.2006 (nádherné babie leto ako z rozprávky) o 09:51 sa nás ani neopýtali čo chceme len nás poslali do riti. Spisovnými slovami ale odmietli poskytnúť prvú pomoc. Žiaľ sa s tým stretávame častejšie, ešte nevieme čo je to pohostinnosť. Viď napríklad príbeh z Egeru.

Padol návrh riešiť to tradičným spôsobom (podpáliť, mužov do otroctva a ženy znásilniť) ale „nie sme ako oni”. Záchrana prišla až pri moste. Prosím aby história zaznamenala Gastonove šťastné oči (GŠO). Také GŠO som naposledy videl keď sa mu podarilo uštvať Mariku k oltáru. Za pomalého vyhasínania GŠO obsadzujeme cez most Poľsko. Nikto nekládol odpor, dokonca ani tá krásna turistka, možno preto, že sme po nej nič nechceli. Dobytie Poľska končí pri prvej zatáčke Dunajca. Poliaci tam postavili skalu a priviedli pod ňu Dunajec aby nám zabránili vo víťaznom postupe. Tak sme sa vrátili a volili sa predierať medzi pešími prielomom Dunajca ale tam sme im to ešte raz „nandali” a vtrhli do Szczawnice. Mali sme dobrú náladu, takže ani tu sme neplienili ani neznásilňovali.

Po návrate do vlasti sme predsa len dali telu čo si žiada a pomaly sme uzatvárali okruh - viď mapka a začali stúpať do Toporeckého sedla. Zaujímavé bolo zistenie, že ten ranný úžasný úsek je v opačnom smere dosť mrchovný - ale taký je život. Vždy záleží na uhle pohľadu.

Autá nám nikto neukradol. Veď kto by chcel taký šrot, že Ľubo, Igor ? Menovaným týmto ďakujeme za bezpečnú a pohodlnú dopravu tam aj nazad. Slovenské železnice sa majú od nich čo učiť.

Príbeh spísal Pišta